I’m not sure at what point my journey Started to feel like going in circles in a maze When did I stop letting life and people To excite me and be prepared to be amazed
I suppose I don’t need to find out when As long as I recognise that this is where I am They say to sin is to miss the target So for something else now I need to aim
And we’re all but repenting sinners Each with a slightly different maze’s start And instead of map we have to do with Barely noticeable whisper of our heart
Yet heart can only say what it has to We still have to make our choice Between its gentle push and our desires That tend to have much stronger voice
So my heart please forgive me How reckless with you I have been Most often it’s not God I sin against It’s you against who I tend to sin
–
Like Theseus had to Count on Ariadne and her thread I’d have to count on you my heart To guide me back until I’m dead
(tak trochu pánovi Jakubiskovi, tak trochu môjmu bratovi, tak trochu samému sebe)
Zdá sa že dnes každý hrá iba za seba Aj láska je asi len dočasná potreba Do pekla sa bojím, nechcem do neba Netuším kto z nás dvoch to viac dojebal
Trochu mi je smutno z toho ako to dopadlo Hrali sme autenticky, však stále divadlo Začali sme zhorúca, potom to vychladlo Nakoniec si aj tak vytiahla žihadlo
Bol to pretek bez cieľovej čiary, víťaz nejasný Ostali len spomienky, tam kde boli sny Koniec má byť najlepší, ten náš je nemastný Chce sa mi už spať, tak prosím vyhasni
Zajtra vykročím na novú cestu, bez pohľadu späť Mosty páliť nebudem, aj tak žiadnych niet Ak náhodou sa stretneme, odtrhnem ti kvet Bolesť z žihadla pominie, budem spomínať na med
Nakreslil som proroka Bez predlohy, od oka. Dav fanatikov už sa búri Proti umeniu karikatúry. Nezobrazil som ho vraj verne Zrejme použil som málo čiernej.
Iná spoločenská obec Pýta sa ma či to bolo nutné vôbec. Či nedalo sa trochu predpokladať Že niekto v tom provokáciu bude hľadať.
A tak ma kritizuje Samo, Paľo, Že ceruzkou som chcel ísť proti samopalom.
Stala sa mi taká vec nedávno. Skopíroval som kamošov status na Facebooku v ktorom stálo:
Je smutné, že hĺbku niekoho depresie zistíme až keď je už neskoro. Môže niekto z mojich priateľov skopírovať tento status? Chcem dokázať že niekto počúva.
Aspoň jeden.
Hocikto.
Krátko na to sa ozval jeden kamarát či som OK a dali sme krátku debatu o veciach. A neskôr sa ma jedna kamarátka opýtala, či sa niečo stalo. Vraj som vystrašil polovicu svojich priateľov na Facebooku.
Až vtedy mi došlo, že onen status je vcelku explicitný, ale napriek tomu, že nemám práve najlepšie obdobie, nechcel som ním naznačiť, že sa deje niečo obzvlášť zlé. Čo som chcel bolo, ukázať že som si vedomý toho čo sa môže stať ak človeku dôjdu sily zápasiť so životom a že o tom asi treba hovoriť, pretože sa to deje až príliš často.
Nemusím po príklad chodiť ani ďaleko do minulosti, včera na našom AA mítingu nová členka začala svoje predstavenie tým, že jej kamarátka spáchala vo štvrtok samovraždu.
Iste, za mnohými takýmito incidentami sa skrýva aj neliečená psychická porucha, či dokonca choroba, alebo závislosť, alebo je to len akýsi skrat ako v prípade môjho bývalého spolužiaka na vysokej škole, ktorý sa po prečítaní listu od frajerky kde mu dala kopačky odstrelil brokovnicou na internáte.
A možno v mnohých týchto prípadoch by stačilo len, aby niekto počúval.
Vravím mu, že ťažko človeku je v tejto dobe. On mi na to “Lebo sa správaš ako obeť.” A dodá – “Život preto nebaví ťa Lebo sa k nemu nestaviaš ako víťaz.”
Od kedy číta Baričáka zdá sa mi, Že rozpráva jak postava z reklamy. Snáď zjedol všetku múdrosť sveta, Poučenie nesie každá jeho veta.
Byť obeťou je ale ťažké, súhlasím. Každý deň s tým tak trochu sám zápasím. Je to však lepšie ako keď vôbec neviete, Že k okolnostiam pristupujete z pozície obete.
Nuž, obeťou byť je ľahko, víťazom byť je drina. Aj preto na konci tých dvoch ciest, odmena nás čaká iná. A ako si všímam celkom sa človeku oplatí, Naučiť sa nepustiť pri každom bubu do gatí.
“Mal by si písať.”, povedal mi kamarát Tomáš pri nedávnom posedení v pizzérii.
A mal pravdu. Mal by som.
Otázka však znie: “A bude to niekto čítať?”
Či, “A ak áno, bude sa to ľuďom páčiť?”
Nuž, to sa dá zistiť len tak, že niečo napíšem, respektíve, budem písať.
Práve vylihujem v posteli v mierne melancholickej nálade a tak akosi smútim za práve skončenými Vianocami.
Aj ja, aj Robo sme boli chorí (Robo mal dokonca štyridsiatku horúčku chvíľu) a tak ani Anneke nemohla prísť na večeru.
Onen smútok je tiež spôsobený zistením, že som po bohapustom obžerstve pribral a váha mi ukázala 105kg (pričom keď som na jeseň začal behať mal som okolo 97kg) a tak som si do zdravie monitorujúcej apky zadal cieľovú váhu (85kg) a skoro sa rozplakal keď mi odhadla, že ju dosiahnem za 279 dní.
Do plaču mi nebolo ani tak z počtu tých dní, ako zo strachu, že to nedám. Nemám totiž zrovna presvedčivý záznam keď príde na dosahovanie dlhodobých cieľov, deň po dni, a celé toto píšem vedomý si svojej lenivosti, či akejsi ľahostajnosti, avšak aspoň s trochou nádeje, že s pomocou kamošov a komunity a správnych návykov, by som to snáď aj mohol dať.
A tým vôbec nemyslím len to schudnutie. Hoci to je taký jednoduchý príklad aspektu môjho života, ktorý chcem zlepšiť. Hlavne preto, že predpokladám že takto dosiahnem dobrú fyzickú kondíciu a tým si vytvorím dobrú pozíciu pre riešenie iných nedostatkov.
Čítal som však, že pred tým, než si dáme nové predsavzatia do nového roka, je dobré zrekapitulovať ten aktuálny a tak sa do toho pustím.
* Ozaj, aby som nezabudol. Toto si inak píšem len tak sám pre seba. V prípade, že sa k tomu ktokoľvek chce nejako vyjadriť, rád si vypočujem váš názor, komentár. To len tak na margo.
6. Januára 2022 bol môj prvý deň bez alkoholu a odvtedy (s výnimkou nealko piva, o ktorom som sa eventuálne dozvedel že obsahuje cca 0.05% alkoholu a prestal aj s tým) nepijem a ani neplánujem.
Po dlhých rokoch som sa odhodlal nejako osláviť svoje narodeniny (ktoré mám vo Februári) a keďže vtedy ešte stále strašil kovid, šli sme len sem do hotela. Bol to len taký nápad ísť niekde, byť mimo domu, ale nie ďaleko. Anneke sa to celé veľmi páčilo a dokonca sa ma už pýtala, či v 2023 pôjdeme znova. To mi len potvrdilo, že deťom vlastne netreba veľké veci, a aj ja som si to celkom užil.
Neskôr som po odmlke dokončil virtuálnu púť do Compostely a konečne sa vrátil k chôdzi.
Potom prišlo krátke vzplanutie citov k Viorice. Hoci onen, nazvime to že vzťah, netrval dlho, inšpiroval ma k návšteve doma na Slovensku a k prvému tetovaniu.
V lete som okrem iného začal aj behať. Čím som prekvapil nielen seba, ale aj pár iných ľudí a napriek ťažkým začiatkom, musím povedať, že sa mi to behanie celkom zapáčilo. (Čomu nasvedčuje aj moja kolekcia tenisiek 🙂 )
Stal som sa aj hubárom, lebo som raz v lese našiel hríby. A ja hríby velice ľúbim.
Bol som dokonca aj na koncerte, a to nie hocijakom, ale na mojom novom objave, The Interrupters. Z koncertu, kde bola so mnou aj Cathy s roboty, síce nemám fotky, ale dám si sem link na môj obľúbený song – Title Holder:
Veľmi sa mi páčilo, že som dosť času strávil aj s Anneke.
Doma som sa zúčastnil aj oberačiek o Milanka, a bolo velice fajin.
Ako už býva zvykom, v Októbri som úspešne ukončil ďalší InkTober. Myslím, že zatiaľ môj najlepší.
V Decembri som dokonca išiel behať aj von, keďže Rachel mala posledný beh, a hoci som po tom ochorel, bolo fajn. Hoci najlepšie na tom celom boli raňajky 🙂
Cieľ prejsť 3000 kilometrov sa mi síce nepodarilo splniť, ale ani niečo cez 2013 nie je zlé, obzvlášť keď ešte vezmem do úvahy beh, ktorý nebol súčasťou tohoto cieľa (s behaním som dal cez 2300 kilometrov). Ešte stále kráčam “do Mordoru”, samozrejme som ku koncu roka ochorel aby tá nálada zodpovedala tej strastiplnej púti, ale už sa mi polepšilo (nechcem to zakríknuť) tak snáď to už bude lepšie.
A na záver si dáme takú fotku v peknej košeli, keď už je ten posledný deň v 2022 a dúfajme, že si ju v 2023 oblečiem aj na nejaké rande alebo tak. 2022 nebol zlý, ale bodaj by ten ďaľší rok bol ešte o trochu lepší. Pre nás všetkých.
In Via - On The Way 