Stala sa mi taká vec nedávno.
Skopíroval som kamošov status na Facebooku v ktorom stálo:

Je smutné, že hĺbku niekoho depresie zistíme až keď je už neskoro.
Môže niekto z mojich priateľov skopírovať tento status? Chcem dokázať že niekto počúva.

Aspoň jeden.

Hocikto.

Krátko na to sa ozval jeden kamarát či som OK a dali sme krátku debatu o veciach. A neskôr sa ma jedna kamarátka opýtala, či sa niečo stalo. Vraj som vystrašil polovicu svojich priateľov na Facebooku.

Až vtedy mi došlo, že onen status je vcelku explicitný, ale napriek tomu, že nemám práve najlepšie obdobie, nechcel som ním naznačiť, že sa deje niečo obzvlášť zlé. Čo som chcel bolo, ukázať že som si vedomý toho čo sa môže stať ak človeku dôjdu sily zápasiť so životom a že o tom asi treba hovoriť, pretože sa to deje až príliš často.

Nemusím po príklad chodiť ani ďaleko do minulosti, včera na našom AA mítingu nová členka začala svoje predstavenie tým, že jej kamarátka spáchala vo štvrtok samovraždu.

Iste, za mnohými takýmito incidentami sa skrýva aj neliečená psychická porucha, či dokonca choroba, alebo závislosť, alebo je to len akýsi skrat ako v prípade môjho bývalého spolužiaka na vysokej škole, ktorý sa po prečítaní listu od frajerky kde mu dala kopačky odstrelil brokovnicou na internáte.

A možno v mnohých týchto prípadoch by stačilo len, aby niekto počúval.