In Via – On The Way

Niekoľko týždňov dozadu som po veľmi dlhom čase robil palacinky a odvtedy som ich robil vcelku často. Nejako sa mi to totiž zapáčilo.
Aj môj kamarát si to všimol a tak trochu podpichovačne mi v chate po zdieľaní už xtej fotky môjho kulinárskeho výtvoru napísal “Ale ti tie palacinky zachutili.”

Nuž zachutili, ale to nie je vlastne dôvod prečo ich robím.

Včera som mal session s mojou koučkou Martinou a prišlo samozrejme na behanie a palacinky, ktoré mimochodom aj ona miluje (raz ma musíš pozvať Mati lol).
Totiž dostali sme sa k veciam ako meditácia a stíšenie vnútorného hluku a ja jej vravím:

“Počuj, veď pre mňa ti to robenie palaciniek, toho cesta, ktoré vždy robím viacmenej od oka a tak trochu dúfam že bude lepšie ako minule a vždy je vlastne skoro rovnaké, státie pri sporáku a hlavne to obracanie po dosiahnutí žiadanej farby, konzistencie a prihorenia je ako meditácia.”

A asi to tak naozaj je.
Lebo aj včera som ich robil. Bol som v Tescu po vianočný stromček (ktorý som niesol domov pešo v ruksaku lebo som potreboval dokončiť 10km do 3000km, šiel som behať a potom reku dám ešte palacinky.
Došla mi síce múka tak som tam musel dať trochu zo semolina múky, ktorú používa keď robím krupicovú kašu (ďalšie mega jedlo!) a palacinky tým chytili mierne inú chuť (ale stále dobré!).

A to ešte aj nosím palacinky do Tesca pre moju crew, tiež úplne neviem prečo, ale myslím že to má čo dočinenia s tým, že si tie nočné chcem tak trochu užiť a takým zvláštnym spôsobom je to aj akýsi tribute časom keď môj brat tiež robil nočné v Tescu v Írsku a tiež tam mal svoju crew a takto mám možnosť vidieť že vlastne ten život vie priniesť rôzne náhody a v podstate všetko môže byť učiteľ, keď sa pozorne pozeráme.

Ja si sám pre seba volám tieto malé haluze “glitches” a možno sa tak trochu cez robenie tých palaciniek pokúšam ich privolávať a viacmenej to funguje.
Ešte nikdy som nebol po dokončení várky palaciniek sklamaný.

Nepovažujem sa za nejakého kouča a nechcem nikomu radiť ako stíšiť ten hluk vnútri, ale možno môžete skúsiť urobiť palacinky a ak vám to náhodou nebude fungovať ako mne, minimálne ich môžete zjesť 🙂

Dobrú chuť.
Palacinkám zdar!

Bol som včera, 5. Novembra na spomienkovej slávnosti v Nottinghamskej Motorpoint aréne pri príležitosti tragického úmrtia Adama Johnsona, hokejistu miestnych panterov.

Adam utrpel smrteľné zranenie korčuľou v zápase s rivalmi z Sheffieldu, 28. Októbra a zomrel v tamojšej nemocnici.
Moje sociálne siete boli plné postov o tom aký bol Adam dobrý hráč a chalan a napriek tomu, že hokej nejako nesledujem, bolo neskutočne silné vidieť fanúšikov jedného z najnáročnejších, najrýchlejších a najdrsnejších športov prejavovať ľútosť, smútok, žiaľ nad touto tragédiou.

Kluby z EIHL (Elite Ice Hockey League), NHL prejavovali sústrasť, obzvlášť dojemné boli posty od Adamovho klubu Panthers, súperov z Sheffield Steelers a Adamovho predošlého klubu, Pittsburgh Penguins.
Veľmi sa mi páčilo, že takmer všetky posty oslavovali Adama ako hráča a človeka a len veľmi málo postov riešilo Adamovu smrť. Už viac krát som si všimol, že aj napriek senzačnosti tragédií, lepšie médiá sa snažia oslavovať človeka, ktorý zahynul ako rozoberať spôsob akým odišiel.

Iste, tragédia nevyhnutne viedla k rozhovorom o bezpečnosti pri hre a používaniu ochrany krku vo forme chrániča. Viacero top hráčov vo veľmi krátkom čase prešlo k jeho používaniu.

Na Adamovu rozlúčku som neplánoval ísť, ale keď prišla sobota a na Facebooku som znovu uvidel ako táto tragédia ovplyvnila hokejovú komunitu a náš Nottingham, povedal som si že pôjdem lebo môžem (k tomuto sa ešte vrátim).

Celý deň tu pršalo a po tom, čo som vybavil 2 rôzne nákupy sa mi okolo štvrtej už akosi nechcelo, keďže to bolo len moje osobné rozhodnutie ísť sa s ním rozlúčiť a nikto by sa na mňa nehneval keby zmením plán.
Tušil som však, že keby nepôjdem, sklamem trochu sám seba a keďže v podstate v živote môžeme skutočne sklamať len sami seba, napriek tomu, že som stále vlastne nevedel, čo od toho akože očakávam, zdvihol som sa z postele, zašiel som do Tesca po kyticu a išiel som do mesta.

Sranda, že vlastne až teraz, ako toto píšem na druhý deň, viem ako-tak vysvetliť svoje “prečo“, pohnútku.
Na túto tému som sa nedávno rozprával aj s mojou koučkou Martinou. Že je nutné poznať vlastné motívy, naše “prečo“. Pre mňa osobne nie je asi silnejšie vyjadrenie tohoto ako ono “Because I chose to.” ako odpoveď Nea v trilógii Matrix na konci keď sa ho agent Smith pýta prečo stále vstáva. Proste – lebo sa tak rozhodol.

No a ono “lebo môžem“, ktoré som spomínal, je výraz, ktorý som pochytil od mojej koučky, Martiny (Buci). V podstate sa týmto jednoduchým výrazom viem motivovať k veci, ktorá sa mi vyslovene nechce, napríklad behať, alebo aj táto návšteva memoriálu, kde ma čakalo státie v rade (pričom keď som tam medzi tými stovkami ľudí uvidel staršiu pani s dresom Sheffield Steelers s barlami došlo mi, že stáť hodinu a pol so zdravými nohami je vlastne vec za ktorú by som mal byť vďačný – lebo môžem/vládzem).

Alebo to možno celé je tak, že ani nevieme prečo, ale nejako sme sa rozhodli a až tam niekde na konci cesty uvidíme všetky tie bodky našich rozhodnutí pospájané a budeme vedieť ako to vlastne s nami celé bolo. Tak ako ja až dnes oceňujem to, že som tam včera bol.

Pravdupovediac ako som včera položil kvety pred už existujúcu hromadu kytíc pred arénou a uvidel ten dlhý rad ľudí, chcel som odísť domov. Že už som mu úctu vzdal.
Ibaže mi tak nejako svedomie nedalo, že hoci by to aj trvalo hodinu či hodinu a pol, už keď som tam, bolo by fajn niečo napísať na rozlúčku, hoci samozrejme Adam to už nebude vedieť a vlastne okrem mňa (a teraz aj tých čo toto čítate) nikto.
Tak som teda v tichosti vstúpil do radu a čakal.
Napriek miernej veselosti, takej aká je v skupine ľudí spojených okolo spoločnej veci, bolo vo vzduchu napätie a smútok. Obzvlášť som ho videl na fanúšikoch Sheffield Steelers, ktorých hráč Adama zranil.
Sherfield nie je ďaleko, nejakých 70 kilometrov, ale ísť len tak do Nottinghamu na krátky okamih rozlúčky s hráčom najväčšieho rivala chce slušnú dávku úcty a odvahy. Keď si spomeniem na úbohé správania slovenských fanúšikov futbalu, je vidno že Anglicko napriek svojim vlastným problémom je mentálne inde a že hokej, aj anglický aj NHL, je úplne inde ako futbal.

Žijem v Nottinghame už viac ako 15 rokov a až teraz som prvý krát bol v aréne a celý čas v rade som rozmýšľal prečo až táto tragédia mi ukázala ako veľmi toto mesto mám rád.
Nuž, život je skrátka nekompromisný (splní nám obavy i sny, ako spieva Hudba Z Marsu).

Asi po hodine a pol som sa dostal na ľad a hoci som celý čas počúval hudbu a bol OK, keď som uvidel Adamov memoriál, žlto čierne vence, čiernu hokejku, stislo mi srdce a vyhŕkli mi slzy.
Neviem nejako prečo, ako vravím, moc hokej nesledujem ale ako som nad tým rozmýšľal, zrejme preto že som tam bol v podstate sám za seba, bez nejakej komunity a akosi mi dochádzalo, že je síce fajn byť silný sám v sebe a osebe, ale bez komunity je to proste zbytočne ťažké pre jednotlivca.
Normálne som rozmýšľal, že pôjdem minimálne na pár zápasov Panthers v blízkej dobe (zrejme ale až v 2024). Neviem úplne prečo ale ak som túto mini koučing lekciu od života pochopil, niekedy to “prečo” zistíme až keď danú vec urobíme.

Adam, zbohom.
Godspeed.

PS: Buca, mala by si si to tvoje “Lebo môžem.“patentovať. Je to skoro tak dobré ako Neove “Lebo som si tak vybral.”

🖤

🖤

🖤