Tento článok je malou ukážkou toho, ako sa veci naozaj časom a aktívnou prácou menia a ako impulz k jeho napísaniu slúžila trochu necitlivo položená otázka “Peter, a čo také ti povie kouč, čo už ty nevieš?”

Ešte donedávna som považoval ja sám koučing za dosť zbytočný a hoci som celkom chápal, že si firmy najímajú rôznych koučov aby motivovali svojich lídrov a podobne, trochu mi unikalo prečo by si mal kouča platiť obyčajný človek.
Keďže sa však karta obrátila a mám vlastného kouča (hoci je to vlastne žena, ja však vôbec netuším ako sa označuje ženský kouč, koučka znie nejako divne), už tri mesiace, môj názor na toto sa zmenil. Ale poďme po poriadku.

Predstavím vám môjho kouča, nech už nemusím používať to slovo, lebo mi trochu nesedí keďže ide o ženu. Je ňou Martina Bucková, alebo Buca, fungujúca aj pod menom Kavalír. Mne však najviac sedí Martina Kavalír.
Dostal som sa k nej ako slepé kura k zrnu, po tom ako mi sestra poslala odkaz na jedno z mnohých videí, kde Martina rozprávala o živote s človekom trpiacim ALS (Amyotrofická laterálna skleróza) a hoci som sa sestry nikdy neopýtal prečo mi to video poslala, myslím že odpoveďou je, že preto že som si v tom období veľmi nevážil život (krátko pred tým videom mi poslala a aj odkaz na rozhovor s Loganom, ktorý prežil pád z výšky cca 1000 metrov, pričom do zeme narazil rýchlosťou 95-120 km za hodinu, po tom čo mu zlyhali padáky. Video Logan a Maťa tu dole >

Snažím sa podobné odkazy pozrieť, možno len preto aby som blížnym mohol povedať, že som si pozrel čo poslali a oni si môžu dať fajočku, že o mňa prejavili záujem.
To však nie je úplná pravda, pretože konkrétne video s Martinou ma oslovilo, pretože som len pár týždňov pred tým bol konfrontovaný so situáciou kedy mi počas behania na páse v lokálnom športovom centre doručil lekciu o vďačnosti mladý postihnutý muž, ktorý obsadil pás vedľa mňa a so sebazaprením robil nejaké cvičenia, pretože mal nohy poznačené nejakou chorobou, možno bol po úraze.
Pred tým než prišiel som totiž vo svojej hlave nadával na to že som tučný a musím sa tam srať behom. Zrazu som si celkom vážil možnosť behať bez väčších komplikácií (pravdepodobne som niečo pred behom zjedol a následne mi bolo zle a namiesto aby som to prijal, som sa tam hral na obeť.)

Môj koučing začal tak trochu rozpačito. Aspoň tak mi to pripadá a odstupom času. Keď si porovnám tú dôveru (ktorú som voči celému koučingu síce mal od začiatku) vtedy a teraz a obsah mojich správ a emailov Mati, je tam neskutočný rozdiel v intenzite, dôvere a ako aj hovorí môj veľký idol Andrew Huberman, intimite.

Musím však asi dodať že keby som nevidel že Martina ide robiť koučing, asi by som nemal iného kouča (vlastne určite nie).
V podstate od onoho videa ktoré mi sestra poslala nejak v Novembri 2022, som si Maťu vážil a sledoval na Instagrame.
Keď som videl že ponúka možnosť koučovať ako Life Coach, teda Kouč Žitia (hrozný slovenský preklad ale budiž) hneď som vedel že to chcem skúsiť.
Hoci ju vnímam ako Martinu a nie iba ako Martinu, ktorá sa stará o Honzíka, z veľkej časti mojim dôvodom prečo som si ju vybral je jej spôsob žitia.
Ako hovorí Rumi, Buď akým sa zdáš, zdaj sa akým si, čiže videl som v nej super príklad ako niekto žije to, čo hovorí a úprimne, obdivoval som ju (rovnako však Honzíka, ktorý sa musí vyrovnať s mnohým a zaslúži si rovnaký rešpekt. Že pozdravujem Mati.)

Zajtra ma čaká posledná augustová session s Martinou a veľmi sa teším, pretože naozaj vidím na sebe pokroky, ktoré by tam síce boli asi aj tak, nejaké, ale odhadujem že jej pomoc mi dáva 30% navyše (na toto nemám žiadnu kalkulačku, je to trochu od brucha).

Myslím si inak že Martinu chúďa dobre trápim (to že trápim seba je bežné) a naozaj to so mnou dáva výborne a vždy ma inšpiruje “dig deeper”, teda ísť pod kožu.
Nedávno sme napríklad riešili žiarlivosť, moju potrebu kontrolovať a rôzne veci ohľadom toho, strach hlavne. Veľmi sme neprišli na iné ako prijatie toho, že to tak je, že to tak bežne býva, ale človek si to vie uvedomiť a v akomkoľvek momente si povedať “Dnes / teraz budem kurva lepší o kúsok.” (Máme dohodu s Maťou, že si nemusím dávať servítku pred ústa 🙂 vďaka Mati) a pokúsiť sa zmeniť svoje konanie, myslenie.

A to je, čo life coach dáva ľuďom. Visibility. Teda schopnosť vidieť sa v zrkadle. A tak ako som v ňom videl svoju telesnú nadváhu, začal som s jej pomocou vidieť aj svoju extra emocionálnu batožinu a rôzne naučené spôsoby myslenia, ktoré už nefungujú a dostal som chuť veci meniť.

PS – Hoci je tento post určený každému, je to v podstate dlhé ďakujem venované tebe Mati.
Si skvelá a vážim si ťa.